The Wolf of WallStreet

V Nedeľu som si bol pozrieť film, ktorý si žiadny  fanúšik obchodovania a burzy zrejme nenechá ujsť, aj keď je každému jasné, že film má s burzou len veľmi málo spoločné. Po filme som mal všelijaké pocity, ale okrem hereckých výkonov ma až tak veľmi neočaril a tak som rozmýšľal, kde je zakopaný pes. Prvý predpoklad bol, že podobných filmov som videl veľa. Ale to nebol ten pravý dôvod.

Dôvod je zrejme ten , že mi tento film niečo pripomenul. Je to presne 10 rokov, čo som  jeden vlčí experiment absolvoval. Pred 10 rokmi som sa ako totálny nadšenec všetkého, čo s burzou súvisí rozhodol, že sa stanem maklérom. Bol som mladý a totálne naivný a preto môjmu plánu nič nemohlo zabrániť. Odišiel som do Prahy a zaplatil som si dvojdňový seminár, v jednej z popredných maklérskych firiem. Zaplatil som zaň ukrutných 6000 českých korún a kúpil som si aj sakramentsky drahý oblek :).

Dnes mi to príde strašne smiešne, ale vtedy som to bral vážne ako smrť a vôbec sa za to nehanbím. Bolo to strašne silné. Prešiel som si všetkými školeniami od technickej analýzy, až po predajné techniky. Vyfasoval som dve  príručky so stratégiami (samozrejme stratégie sa týkali len toho, ako efektívne predávať) a jednu odkopírovanú knihu o technickej analýze, ktorú mám doteraz schovanú z nostalgie. 

Musím sa priznať, že okrem striptérok na parkete a kokaínových excesov sa u nás diali všelijaké veci. Prvý krát v živote som videl dospelého chlapa plakať ako decko. Videl som, ako si môj kolega trhá vlasy, keď sa zosypali akcie, ktoré pred chvíľou nakúpil pre svojho klienta. Ale musím povedať, že za ten krátky čas, čo som vo firme pobudol, som zažil aj celkom komické situácie. Hneď pri  prvom vstupe do miestnosti plnej maklérov ma očarila atmosféra, všetci kričali jeden cez druhého telefonovali a zvláštne na seba pokrikovali. CNBC na plné pecky a podobné veci. Prišiel som do čudesného sveta plného energie. Už-už by som sa doňho zamiloval, ale práve odbila pol hodina po dvanástej a odrazu všetci stíchli, sadli si na svoje miesta a tvárili sa, ako by sa nič nestalo. Nerozumel som tomu ani trošku, a tak som sa posadil na prvé voľné miesto a opýtal som sa najbližšieho makléra, čo to malo znamenať. Chlap sa na mňa pozrel pohľadom vraha a dôrazným hlasom sa ma opýtal,

"Vypadám jako tvoje matka?" 

Musím sa priznať, že ako moja matka rozhodne nevyzeral. Chlap mal drahý oblek a veľkú ostrú jazvu na pravom líci. Týpek, ktorého by ste nechceli stretnúť večer v tmavej uličke. Blbé otázky som si nechal na neskôr a snažil som sa vysledovať, čo sa okolo mňa vlastne deje. 

Pri sledovaní situácie som narážal na čudesné veci, ktoré som nechápal. Prečo odrazu na CNBC nejde zvuk? Prečo "Jazva" v predraženom obleku sedí a telefonuje o dušu a s nikým sa nebaví? Prečo namiesto obrovských monitorov plných grafov každý drží telefón?  Pochopil som správne, že klientov si každý naháňa sám, ale nešlo mi do hlavy, že aj tí najväčší machri sa na úbohé 4 čierno zelené terminály v strede miestnosti ani len nepozrú. Vtedy mi prvý krát napadlo, že tí machri v oblekoch zrejme nie sú až takí machri, ale nechcel som si to vôbec pripustiť. Stavil som na to, že zas raz niečomu nerozumiem a jednoducho len treba vyčkať, kým to pochopím. Hneď v prvý deň prišiel za mnou manažér a vysvetlil mi systém práce. Takže moja idealistická predstava o firmách, ktoré obchodujú na burze trvala asi 8 hodín. To že sedím v boiler roome mi úplne docvaklo neskôr, aj keď vtedy som ani netušil, čo to boiler room je. Snažil som sa veľmi nájsť spôsob, ako sa dostať k obchodom a chcel som tomu dať šancu. Po 2 týždňoch som to ale zabalil. 

Dôvod prečo som to zabalil bol jednoduchý. Z manažéra, ktorý zarábal pol milióna mesačne na províziách po čase vyliezlo, že nejde o nič iné, len o to, aby sme klientom predávali akcie, ktoré sú vyznačené na tabuly. Obchodovanie znamená predávanie, a jediný, kto môže predávať je maklér s licenciou. Takže ak náhodou natrafíme na nejakého "investora" tak provízia ide maklérovi. Na to, aby sme mali nárok na skúšky, musíme priniesť do firmy objem. Bol som ochotný pracovať, akcie som študoval a základy som mal v celku dobré, keďže som sa im venoval už predtým. Jediné čo som nebol ochotný urobiť bolo, že presvedčím investora o tom, že jeho peniaze sú v dobrých rukách a potom za mňa niekto spraví obchod, ktorý má napísaný na tabuly, bez ohľadu na to, aká firma na tej tabuly je.

 Aby sme si rozumeli úplne, žiadne stocks z pink sheetov, ako vo filme o vlkoch sme samozrejme „neobchodovali“. Tak vzdelaní naši manažéri našťastie neboli. Ale svoju províziu si dokázali "zaslúžiť" aj inak. Ako si ju zaslúžili zrejme nemusím vysvetľovať, ale kľukne poviem, že najväčší obchodník s cennými papiermi prišiel o licenciu a firma zanikla . Aj keď tu by sa dalo polemizovať, keďže jej zakladatelia a najšikovnejší makléri na jej základoch postavili aspoň tri ďalšie, ktoré robili biznis úplne rovnako. Tí ostatní sa nechali zamestnať v bankách a podobný spoločnostiach a s vlkov v pekných oblekoch sa stali ovečky.

Nechcel by som, aby to vyznelo ako kritika, robiť predaj nie je sranda. Je to veľmi ťažká práca. Hlavne dnes, keď už tieto techniky predaja skoro každý pozná a vie, že nejde o žiadne profesionálne služby. Mnoho ľudí sa za to, čo robili dokonca hanbí a tvrdia, že každý nejak začínal. Bola to divoká doba hlavne koncom 90 rokov a začiatkom nového milénia. Nič iné ako robiť makléra vtedy nešlo, neboli firmy, nebolo nič. Dnes už je vraj doba úplne iná.

Doba je skutočne iná, veľa vecí sa zmenilo. Dnes sa už nepredávajú akcie. Predáva sa zlato, investičné certifikáty, junk dlhopisy, podielové fondy, fx roboti, zdravá výživa, hrnce, deky a vysávače. Jediné čo sa nezmenilo je to, že regulačný orgán rovnako, ako pred desiatimi rokmi hrá mŕtveho chrobáka. Pioniersky manažéri zbohatli na províziách z akcii a dnes majú svoje legitímne private equity projekty a robia si rovnaký biznis ako predtým, ale vo veľkom. Vychvaľuje ich každý lokálny denníček ako majstrov sveta. Takto nejak funguje svet vlkov bez ohľadu, či sú z Wallstreet alebo z Hornej-Dolnej. Ale jedno Vám poviem. Ten pocit, ktorý som pocítil pri vstupe do boiler roomu mi ostane navždy. Bolo to niečo úžasné, aj keď to bol fake. :)