Old school vs. New school

V tomto blogu by som rád rozpitval problém, ktorý som načal v poslednom. Pred dvoma rokmi som sledoval diskusiu o tom, ako vznikajú v našom regióne nové proprietary trading firmy, ale tiež firmy, ktoré sa snažia poskytnúť investičné príležitosti pre kvalifikovaných investorov. Bolo ich viac a dnes môžem povedať, že ich spájala jedna spoločná vec. Dnes už tieto firmy  neexistujú. Celú diskusiu som pozorne sledoval, pretože ma zaujímal proces vzniku a budovania takej firmy a zároveň som to chcel porovnať s procesom, ako sa podobné firmy budujú v zahraničí, práve v spomínaných finančných centrách.

V princípe podobné iniciatívy vznikajú, keď chce nejaký profesionálny trader alebo malá skupina zúročiť svoje nadobudnuté skúsenosti. Dôvod je jednoduchý a v podstate nemá nič spoločné s ušľachtilou myšlienkou predávania štafety. Je to obyčajný pragmatický krok, pretože fakt o ktorom veľa ľudí nevie je, že každý profesionálny trader má svoju životnosť. Nie je to povolanie, ktoré môže človek robiť 35-40 rokov a pokojne ísť do dôchodku. Životnosť tradera je zhruba 10-15 rokov a potom jednoducho končí. Dôvodmi zväčša býva klasický syndróm vyhorenia, únava, vyčerpanosť, strata motivácie, alebo si skrátka človek uvedomí, že už na to jednoducho nemá  a je lepšie zaangažovať mladú krv, ktorá mu bude generovať príjem. Aby sme sa nepochopili špatne. Hovorím teraz o traderoch - ťažkých váhach. O ľuďoch, ktorí sedia v robote 14-16 hodín denne a berú ju smrteľne vážne. Viem si predstaviť, ako som na niektorých tvárach vyčaril úsmev. Pri myšlienkach, načo sa takto trýzniť, keď stačí obchodovať 2,5 hodiny denne, alebo plánovať swingy na pár dní, poprípade robiť nejaké kreditné stratégie na mesačnej báze. Áno, obchodovať - neobchodovať sa dá všeličo, ale v tomto momente píšem o ľuďoch, ktorí nepredávajú americký sen, ani sa  nezaoberajú všeličím iným a popritom investujú sami v kľude pri rannej káve. Toto je o biznise a o ľuďoch, čo majú skúsenosť a relevantný mandát na to aby postavili firmu. 

Keď sa takýto človek rozhodne postaviť firmu, či už pre seba, alebo ako konzultant pre niekoho iného, musí plánovať. A plánuje sa skutočne všetko. Model firmy, stratégie, risk profil. Robí sa časový plán a ráta sa potenciál. Problémom občas býva, že ak konzultant (advisor) a investor, nie je tá istá osoba, tak tá príprava trvá podstatne dlhšie. Dôvod je, že konzultant musí investorovi všetko vysvetliť a ten sa na základe toho rozhoduje. Predstavy investorov totiž veľmi často nemajú s realitou veľa spoločného. Investor si pozrie 2-3 filmy o burze a vidí, ako v pekne zariadenej kancelárii sedí partia pekne oblečených mladých ľudí s handsfree sadami na ušiach a s kanálom CNBC v pozadí a za hluku headline news živo diskutujú o situácii na trhoch, poprípade si vymieňajú horúce tipy a tvária sa smrteľne dôležito. Toto klišé, ktoré sa robí aj tam, kde by sa nemalo, súvisí práve s tým že vo firmách, ktoré nerobia proprietary trading, ale robia finančné služby pre klientov, to skrátka musí nejak vyzerať a najlepšie je, ak to vyzerá, ako v tých spomínaných filmoch. Buduje sa image, pretože je to potrebný marketingový artikel a klienti skrátka musia byť uchvátení tou energiou a pocitom že zverili svoje prostriedky ľuďom, ktorí vedia čo robia. Realita často býva taká, že ak už sa investor rozhodne že do biznisu pôjde, tak sa všetky tieto nepotrebné sexy veci môžu vynechať a trading desk vyzerá skôr ako nejaké technické laboratórium študentov MIT, kde síce pracujú ľudia, ale vôbec nie sú tak pekne oblečení, ich kancelárie sú často exkluzívne, ale je tam bodrel ako po víkendovej oslave, a miesto headlinov CNBC môžete akurát počuť rôzne divné zvuky alertov signalizujúcich exekuované pozície, ktorých zvuk má každý trader nastavený podľa seba, ale hlavne tak, aby nerušil iných, čo v konečnom dôsledku tvorí celkom peknú zvonkohru, ktorá sa musí raz za čas meniť, lebo neprispieva k dobrému duševnému stavu účastníkov zájazdu. Čo sa týka handsfree sád a komunikácie, väčšinou je v kancli ticho a telefonuje sa akurát večer, zväčša opačnému pohlaviu, že sa vo firme niečo dôležité rieši a zrejme sa to natiahne do neskorých nočných hodín, čo zase neprospieva dobrému duševnému stavu adresáta.   

No a teraz, keď už máme predstavu o tom, aký rozdiel je medzi firmou ktorá buduje výkon a firmou ktorá buduje image, by asi bolo vhodné spomenúť aj rozdiely, akým spôsobom sa firmy snažia svoj výkon budovať. Tých štýlov budovania firmy bude rozhodne viac, ako som schopný na blogu popísať, ale v princípe by som to rozdelil na dve skupiny. Old school, ktorý hral prvé husle hlavne v minulom storočí  a New school, ktorý získal prevahu v období posledných 15-20 rokov. Dôvodom sú hlavne technológie a stále lepšie podmienky, úroveň vzdelania, ale v neposlednej rade aj globalizácia a vývoj na trhoch.

Prvý model je klasický, štandardný low cost model. Manažér si stanový worst case scenario, limit  koľko peňazí je ochotný stratiť. Podľa tohto modelu sa urobí nábor ľudí na pozíciu junior trader. Naberie sa 10-15 ľudí, absolvuje sa nejaká teoretická príprava a rookies sa proste hodia do vody, nech sa naučia plávať. V podstate sa im dá priestor na realizáciu a počíta sa s tým, že niektorí z nich prežijú. Firma im samozrejme nič neplatí, a peniaze, ktoré im poskytne ako štartovací kapitál sú smiešne. Navrhne sa im performance fee, ktorá by mala byť motivačná, alebo aspoň zaujímavá, ale často nie je. Za výkon a risk si každý nováčik zodpovedá sám, ale má nejaké štandardné limity, ktoré stanovuje manažér. Aby bol viditeľný výsledok, tak sa robia väčšinou diskréčne stratégie, založené na volatilite. Je jasné že tento Old schol model je rizikovejší a skutočne stojí a padá hlavne na schopnosti Advisora, ktorého funkcia je vyselektovať kandidátov a dostatočne ich na prácu pripraviť.

Model má svoje výhody aj nevýhody, ale dovolím si vysloviť názor, že tých nevýhod je oveľa viac. Najviditeľnejšou z nich je, že na pozície sa berú totálne nepripravení začiatočníci, ktorí často krát netušia do čoho idú. Často bojujú o prežitie a nie sú len pod tlakom trhov, ale aj pod existenčným tlakom, keďže im firma nič neplatí. Dokonca v našich končinách sú aj firmy, ktoré si za svoju „top class“ edukáciu nechajú zaplatiť, zo zámerom minimalizovať straty z počiatočného kapitálu, čo by som bez problémov nazval hyenizmus. Ďalším super prostriedkom ako kandidáta doraziť, sú zmluvy, ktoré im zamedzujú utiecť preč a realizovať sa niekde, kde je vyššia úroveň. S cieľom vystrašiť kandidátov natoľko, aby pod tlakom sankcií nad zmenou pôsobiska vôbec neuvažovali.

Výsledkom je, že životnosť takéhoto modelu je len minimálna. Frustrácia kandidátov, veľká distribúcia strát na účtoch, obrovská fluktuácia a zlá reputácia firmu zabíja. Hoci prvotná myšlienka ktorá k nám prišla spoza veľkej mláky nebola zlá, tak my sme si ju prispôsobili na svoj obraz, čo nám dáva skutočne silnú konkurenčnú nevýhodu. Ak už hovorím o špecifikách a nevýhodách, ktoré sa v našom priestore na východ od finančných centier vplyvom mentality usadili, treba povedať, že model low cost sme si pretransformovali na model super low cost, ktorý šance o budovanie firmy presúvajú s veľmi nízkych prakticky na nulu. Potenciálny investor, ktorý do firmy investovať chce, často nadobúda pocit, že žiadneho konzultanta, risk manažéra ani skúseného tradera nepotrebuje. Jednoducho štýlom skúsim - uvidím sa rozhodne takúto firmu postaviť sám. No a keďže sú jeho skúsenosti ekvivalentné skúsenostiam človeka, ktorý si pozrel tri filmy o burze, tak je o osude firmy rozhodnuté hneď na začiatku. Duša špekulanta sa vo mne nezaprie a rozmýšľal som  o tom, že by som si veľmi rád stavil na pád takej firmy, keby bola verejne obchodovaná. K tomu sa však žiadna z nich neprepracuje.

Druhý model je ďaleko sofistikovanejší a na náklady náročnejší. Spoločné s prvým modelom je to, že aj ten druhý ma worst case scenário. Ďaleko viac sa v ňom ale plánuje. Plánuje sa do detailov a plánuje sa všetko. Stratégie sú postavené na úplne iných výhodách na trhu. Väčšinou je o konzervatívnych prístupoch a kvantitatívnych modeloch, ktoré sú oveľa menej náchylné na faktory ľudského zlyhania a orientujú sa na exaktnú vedu. Aj keď toto prirovnanie mi trošku bije do očí, neviem ako by som to napísal lepšie. Ako indikátor tohto trendu si môžete pozrieť špecializované weby, sústreďujúce sa na vyhľadávanie práce pre finančných profesionálov, alebo absolventov špecializovaných škôl.  Jedným z nich je napríklad http://www.efinancialcareers.com/ . Ak si vyhľadáte kľúčové slová: trader, junior a zisťujete požiadavky na uchádzačov, môžete mať pocit že ste sa ocitli na webe, ktorý ponúka prácu vo výskume alebo informačných technológiách. Keď si listujete ponuku za ponukou, zistíte že v drvivej väčšine sa objavujú požiadavky na VBA, SQL,  C++,  JAVA, alebo CFA, PhD. a podobné skratky, ktorým často krát bežný človek nerozumie. A taká je realita dnešného tradingu vo finančných centrách. Manažéri firiem presne vedia čo hľadajú a podľa toho si vyberajú kandidátov. Títo kandidáti sú viac ako dobre zaplatený od prvého dňa a to nepočítam edukačné programy, ktoré stoja desiatky tisíc eur, ktoré majú v rámci firmy zabezpečené.

Kandidáti prídu do inkubátora, kde na nich dohliada profesionál. Nie sú to desiatky kandidátov, je ich zopár. Pri startupoch často jeden - dvaja. Teoretickú prípravu majú často zo školy a aplikáciu vedomostí a vysvetľovanie trading modelov zabezpečuje senior trader alebo advisor. Neviem presne kvantifikovať diskréčny podiel a zainteresovanie kandidátov do procesu, pretože firmy v tejto oblasti sú proste každá iná. Písal som o performance modeli a proprietary tradingu, takže ak chcem udržať tému, tak stále platí že výkon je to, za čo sú platení. Ale v princípe na nich nie je vytváraný tak extrémny tlak. Väčšinou je prioritou tímu na začiatku eliminovať náklady na chod firmy s tým, že postupom času budú svoju performance zvyšovať a náklady znižovať. Nikto im ale nedrží zbraň  pri hlave, pretože manažér si jasne uvedomuje že tlak, ktorý permanentne zabezpečuje trading netreba umelo zvyšovať inými faktormi. Ďalšou vecou ktorú skúsený manažér vie, je že trading je úzko špecializovaná činnosť. Traderi sú od toho, aby obchodovali a musia sa koncentrovať na svoju prácu. Znie to síce dosť nepredstaviteľne, ako môže na trhu mať niekto pokoj, keď je pod enormným tlakom 24 hodín denne. V tomto prípade by som to trochu spresnil. Trader by vôbec nemal riešiť veci ohľadom nákladov, technológie, celkového risku a expozíciou na trhu. Mal by s ňou byť oboznámený a mal by vedieť, ako sa tvorí risk celého tímu, ale rozhodne by nemal byť vystavovaný a úkolovaný vecami, ktoré súvisia s prácou niekoho iného. Načrtnem čisto modelový príklad, ktorý som si vymyslel. :)

Manažér (advisor) je externý konzultant. túto prácu nerobí zadarmo. Väčšinou mu za ňu platia v peniazoch, ale sú prípady, kedy dostáva odmenu vo forme opcií na podiel, ktoré si po určitej dobe môže a niekedy dokonca musí uplatniť. Podmienky sú závislé na výkone. Ak manažér požadovaný výkon nedosiahne, tak jednoducho musí čakať alebo akceptovať nižšiu cenu.

Teraz  si predstavte modelový príklad.  Že ste trader, ktorý má svoje tempo, limity a darí sa Vám dosahovať solídne výsledky. Jedného dňa k Vám príde investor a povie, že manažér svoj plán plní, ale veľmi sa neponáhľa s firmy odísť, lebo si chce svoje lacné opcie uplatniť neskôr na čo najlepšej cene a preto zjavne necieli na maximálny výkon. Investor je skrátka nedočkavý a nechce advisora dlho držať vo firme, aby mu potom nemusel platiť väčší nominálny bonus. Investor Vám naznačí, či by sa s tým nedalo niečo urobiť a Vy ako trader, síce nemáte vôbec riešiť pohnútky a vzťahy medzi advisorom a investorom, ale keďže manažér skoro odíde a investor tu bude nastálo, rozhodnete sa dosiahnuť performance target aj za cenu prekročenia limitov. Zvýšite expozíciu, objem transakcií  a ignorujete pokyny priameho nadriadeného len preto, aby ste sa zapáčili investorovi. Možno keď dostanete advisora s firmy preč, tak dostanete nejaký bonus, postúpite v rebríčku, upevníte si miesto vo firme, skrátka zapáčite sa. Samozrejme investor Vás poprosí  o diskrétnosť. Váš plán sa ale nevydarí, v horšom prípade prekročíte limity a stratíte peniaze. Advisor vo firme ostane a prekročenie limitov sa berie ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny. (neautorizovaný objem)   

Takže ste si urobili sám zle, podrazili ste nadriadeného a investor Vám síce túto službičku nezabudne, ale v podstate ste mu stratili prachy a navyše sa od tohto incidentu dištancuje. Volá sa to firemná politika a podľa mňa by sa nemali podobné veci stávať, ale stávajú sa.   

No ale spať k podstate článku a pointe predošlého blogu. Prečo Bratislava nie je a zrejme nebude ani za 50 rokov ako Londýnska City. Z médií sa dozvedáme, že kapitálu je všade dosť a len chýbajú investičné príležitosti. Tak teraz Vám poviem veľké tajomstvo :) . Keby sa hneď zajtra vrátili všetci šikovní manažéri a traderi, ktorí sú rozlezení vo finančných centrách po celom svete a povedali by si:  čert to zober, ideme budovať nejakú novú finančnú baštu strednej a východnej Európy. Tak budú plakať s dvoch dôvodu. Jedným dôvodom bude, že budú rozprávať jazykom, ktorému u nás veľa ľudí nerozumie a druhým dôvodom bude, že tam vonku je úplne prirodzená vec, že keď sa rozbieha biznis, tak sa musia platiť náklady na ten biznis. A to je striktne v rozpore s naším vnímaním. Pretože investícia pretlmočená do našej reči znamená, že peniaze sa uložia a môžu sa zhodnocovať, ale nesmú sa v žiadnom prípade skutočne investovať, aby sme nedajbože neprišli o ten exkluzívny 4% výnos, ktorý časom aj tak zožerie inflácia. Jediným lákadlom Bratislavy bola kedysi daňová politika, ale už aj na jej odstránení sa usilovne pracuje. Takže skutočne nevidím dôvod, prečo by sa finančným centrom nemalo stať nejaké iné mesto a je úplne jedno, či na západ od nás, alebo na východ.   

Bratislavské "City"

Nedávno som si prečítal v Trende článok z názvom „Capco: Bratislava rastie na finančné centrum."

(Inzercia). Tento názov v podstate úplne vystihuje celú nosnú myšlienku. Kvôli pozornosti médií a inzercii je v podstate úplne jedno, akú hlúposť napíšeme. Hoc by sme prirovnali našu Bratislavu k Londýnskej City. Čo sa v článku autor snaží načrtnúť.

Skutočne nerozumiem tomu, že si dnes niekto vôbec dovolí takto prikrášľovať realitu. V hlavičke článku sa spomína, že máme 27 bánk, 20 poisťovní a nejaké tie asset manažmenty. Kvalifikovanú pracovnú silu a podobné veci. Realita je taká, že Slovensko nemá fungujúcu burzu, domáce IPO tak ako ho poznajú na západe, ale aj východe Slovensko nemalo roky. A keď aj malo, utekali kade ľahšie na okolité burzy. Naše banky sú retailové a ich jedinou snahou je zaúverovať všetko čo sa dá a nerozhoduje kvalita ale objem. O našom poisťovníctve sa popísalo za posledné roky tony a tony článkov a či už ide o produkt ako taký, alebo o distribúciu, asi sa nemáme čím chváliť. Jediná vec s ktorou som ochotný súhlasiť je, že v rámci obyvateľstva máme dostatočne kvalifikovanú pracovnú silu. Potenciál tu teda je, ale asi nie je tajomstvom, že sa k nám smerujú služby, hlavne kvôli tomu, že sme lacní. A to je asi tak všetko.

To čo odlišuje finančné centrum od finančnej periférie je produkt. A Bratislava proste produkt centra nevytvorí. Podľa niektorých skeptikov priamo z nášho finančného mikrosveta presnejšie nikdy nevytvorí. Dôvodou je veľa a museli by sme ísť sektor po sektore aby sme ich identifikovali, ale neviem koho by to zaujímalo. A tak si vyberiem jeden produkt, ktorý zaujíma mňa a trošku ho skúsim opísať.

Za produkt si vyberiem špecifickú kategóriu. Ktorou sú firmy zaoberajúce sa  proprietary tradingom. Ako indikátor skutočného finančného centra, kde sa tvorí výkon. Dôvod, prečo som si vybral proprietary trading je, že to vo voľnom preklade znamená -  firma pracujúca s vlastným kapitálom, ktorý sa snaží nadpriemerne zhodnotiť v porovnaní s štandardnými investičnými príležitosťami. Firma nič nepredáva, nemá klientov, neúčtuje si poplatky a tak jediné na čom stavia, je vlastné know how a schopnosti ľudí, ktorí v nej pracujú. Výstup bude trochu dlhší, tak to zhrniem do nasledujúcich dvoch blogov.

Mýty a legendy 1.

Tento článok bude trošičku všeobecnejší a nebude len o tradingu. 

Začnem tým, že mám rad štatistiku a veľmi rád sledujem vzorce správania určitých skupín a teraz tým vôbec nemyslím davovú psychózu na trhoch, nákupný a predajný sentiment. Oveľa viac ma zaujímaljú vzorce správania homogénnych spoločenstiev. Môžeme si to predstaviť asi tak, že niekde na savane máte svorku levov, alebo niekde v horách svorku vlkov. Alebo levov a vlkov pustite z hlavy a predstavme si uzavretú komunitu ľudí. Skupiny sa väčšinou správajú podľa vzorcov, ktoré diktuje líder, mentor, niekto kto má rešpekt a auru nesmrteľnosti.

Do jednej miestnosti zavriete 10 ľudí a do druhej miestnosti tiež. Tieto dve miestnosti riešia rovnaký subjekt, problém. Ako plynie čas, tak z miestnosti odchádzajú ľudia a prichádzajú do nich noví v malých počtoch, pričom vždy platí, že počet členov prichádzajúcich, je vždy menší ako pôvodná množina. Hoci majú tieto spoločenstvá rovnakú tému a riešia rovnaké problémy s rovnakými možnosťami, výsledok je rôzny. To čo na tom fascinuje mňa, je skupinový sentiment.

Čím je skupina dlhšie spolu, názory v nej sa stávajú čoraz neotrasiteľnejšie. Budujú sa mýty, dogmy, ktoré sa časom stávajú univerzálnou pravdou. Nič pre, ani proti tomu nemám, je to skrátka fakt. Ale zdalo sa mi zaujímavé sledovať niekoľko skupín súčasne. Skupiny ktoré riešia tie isté témy a výstup je skrátka úplne iný. Optika vnímania problému je odlišná. Vyselektovať všetky faktory tohto kolektívneho uvažovania asi nedokážem. Určite v tom bude mať prsty veľkou mierou prístup k informáciám, ideové smerovanie lídrov a najstarších členov skupín, spôsob myslenia a hlavne skúsenosti.

Veľmi rád sa vraciam k notoricky zmámim dokumentom o burze, ako sú Wall Street Warriors alebo Million Dollar Traders, kde sa bežným ľuďom snažia odborníci stráviteľnou formou prezentovať o čo vlastne v tomto biznise ide. Sú tam pasáže, ktoré na prvý pohľad môžu človeku uniknúť. Jednou z takýchto pasáží je moment, keď sa sympatická blonďavá deal makerka pýtala na stretnutí  úspešných biznismenov, čo je prvoradým kritériom pri výbere kandidáta, ktorý má šancu uspieť. Jedna odpoveď ma zaujala. Individualita resp. individuálny intelekt, čo je v podstate v priamom rozpore so skupinovým vnímaním a utvrdzovaním sa názoru v homogénnej skupine. Toto znie trošku všeobecne, ale ak si spomínate na Antona Kreila s Million Dollar Traders série. Jeden z jeho najzaujímavejších  výstupov bol, keď videl, že Cleo preberá myšlienky a pozície od Emila. Dosť ho to naštartovalo a Cleo vyhodili a jedným, nie jediným dôvodom bolo, že nebola schopná rozmýšľať samostatne a len sa snažila prebrať vzorce od lídra. O tejto téme sa rozpíšem asi trošku viac, pretože zaužívaný názor, že existujú postupy, ako na to, je dnes tak silná dogma, že ju už berú ako samozrejmosť skoro všetci. A pritom je v rozpore s jedným z najdôležitejších faktorov životaschopnosti jedinca a to nielen na burze.

Kolektívne uvažovanie z reálneho života.

Už ani neviem, koľko krát som čítal o rôznych tréneroch, motivátoroch a gurus, ktorí Vám predostrú postup, ako sa veci majú robiť a ako sa robiť nesmú. Niektorých som si dokonca bol aj pozrieť, ale človeka to časom trošku unavuje. V princípe je jedno, čo predávajú. Výsledný efekt je, že hoci prezentujú, že chcú pomôcť, nakoniec pomôžu len sami sebe. Raz ma kamarát volal na prednášku, kde mal predavač teplej vody diskutovať o témach ekonómie a fascinujúcej sile voľného trhu. Povedal: “Poď sa aspoň pozrieť, bude sranda.“ Ja pri podobných prednáškach žiadny super pocit neprežívam, dokonca ma to hnevá. Nie, nejde o to, že by som mal úplne iný názor, ale skôr o to, že človek tak obdarený rečníckym talentom nepremýšľa samostatne a len opakuje striktné ideologické teórie a tým prispieva k nepremýšľaniu iných.

Pohľad z vonku

Včera som si prečítal blog o startupoch. A keďže o nich viem v podstate houby, aj keď je to moje hobby, zaujala ma jedna vec. Váš nápad má hodnotu 0 Eur. V podstate by sa dalo povedať, že je to logická úvaha, ale tak nejak vnútorne s ňou nesúhlasím. Prvý indikátor toho, prečo s názorom nesúhlasiť je, že som ho počul milión krát a stal sa novodobou dogmou. Takže by to v podstate mohla byť pravda, ale háčik je v tom, že sa v ňom automaticky predpokladá, že ste len univerzálny follover nejakého postupu a nikdy nič svetoborného nevymyslíte, takže sa ani neoplatí nad niečím inovatývnym rozmýšľať. Pohnútky autora sú mi jasné. Chce rozprúdiť diskusiu a predpokladá že dovodom prečo ľudia nechcú diskutovať je strach, že im niekto nápad ukradne. Autor nechce, aby sa ľudia izolovali, pretože im tým hrozí, že sa k realizácii nápadu ani nedostanú. Ale teraz úprimne, ak by ste napríklad vymysleli basejumpový padák, chodili by ste o tom rozprávať po všelijakých stretnutiach, kde by zase Vám naoplátku rozprávali o tom, že je to z princípu hlúposť a že je to riskantné? Že to nikto nebude chcieť, pretože keď sa chce niekto zabiť, tak si radšej kúpi zbraň? Alebo by ste si ten nápad dali patentovať a ušili by ste si ho sami, niekde v pivnici a úplne by ste sa vykašľali na to, čo si kto myslí a kto Vám čo radí?

Pred 92 rokmi 25. augusta 1914 bol v USA patentovaný pod číslom 1 108484B letecký padák. Svoj patent prihlásil  Slovák Štefan Banič zo Smoleníc v okrese Trnava. http://www.sashe.sk/Darth/moje/panske-tricka-stefan-banic

Takže na záver.

Myslím si, že zaručené postupy neexistujú a podliehať dogmám, mýtom a kolektívnemu mysleniu je kontraproduktívne. Ak patríte do homogénnej skupiny, kde vládne väčšinový názor, neznamená to že je automaticky správny. Rešpekt je len slovo, dá sa s ním obchodovať ale je to väčšinou deal postavený na hlúposti. Žiadny nápad nemá hodnotu 0 Eur. Nápad je ako cenný papier. Aj tie zdanlivo  najhlúpejšie majú hodnotu a dajú sa predať. Všetko je len otázka ponuky a dopytu a aj keď na trhu nie je likvidita a cena nie je kótovaná, neznamená to že cenný papier nemá hodnotu.

(paradoxom je, že práve skupiny ľudí, zaoberajúci sa internetovými technológiami tvoria nádherný historický príklad toho, ako sú náchylní na módne trendy. Keď sa v rokoch 1999-2000 za podpory investičných bank a pod vplyvom totálnej deregulácie trhu dala predať za milióny akákoľvek myšlienka vo forme IPO, všetci chceli byť pri tom. Hlavne techno-startupisti. Dnes sa stretávame s názormi, že všetky nápady bez rozdielu majú konštantnú hodnotu 0 Eur. Dúfam, že to kamaráti nebudú brať ako útok, skôr ako pripomienku, že aj názory podliehajú módnym trendom. A ja dúfam, že za takých 15-20 rokov sa na podobných vyjadreniach dobre pobavia a uvedomia si, že rozprávanie o nulovej hodnote je viac výsledkom homogénneho prostredia určitej komunity, v kombinácii s geografickou polohou a nie výsledkom racionálneho uvažovania.)