Dilema

Mám menšiu dilemu. Týka sa zverejňovania informácií, ktoré nie sú tak úplne bežne dostupné v standardných médiách. Keď som začínal písať blog, tak som si dal podmienku, že budem tvrdo cieliť na realitu a nebudem brať ohľad na nič. Posledný mesiac som napísal cca 5 článkov, ktoré som si uložil do konceptov s tým, že ich neskôr zverejním. Píšem väčšinou v noci a v situáciách, keď mám o čom písať, dozviem sa niečo nové, alebo niečo z čoho som aktuálne šokovaný. Či už je to pozitívne, alebo negatívne. 

Podľa hesla, "Ráno je múdrejšie bla bla bla" potom príde na rad rácio. Prečítam si, čo som napísal a občas ma napadne myšlienka, že toto predsa nemôžem publikovať len tak. Nerád by som totiž niekomu poškodil. Alebo lepšie povedané, nerád by som zo svojho blogu spravil haterský kútik negatívnej energie, ktorý sa zle číta. Prvoradé je, aby si čitateľ môj článok užil a mal z neho aj dobrý pocit a samozrejme nejakú informačnú hodnotu. A tak tu máme dilemu.

Mám kamaráta, ktorý píše blog o všeličom a občas sa ma opýta aká emócia z neho ide. Teraz sa rozhodol, že si spraví nový blog o včelách a produkcii medu. A napíše ho tak, aby z neho šla len dobrá energia. Dal mi prečítať pilotný článok a opýtal sa ma na názor. Tak som mu povedal že v ňom napísal, že nebude moralizovať a potom v článku moralizoval a tá dobrá energia sa týmto spôsobom z neho vytrácala. 

Ďalším blogom, ktorý si rád prečítam je blog Petra Cmoreja, ktorý beriem po odbornej stránke ako jeden z najkvalitnejších slovenských blogov vôbec. Peter sa ale rozhodol, že vo svojich blogoch bude poukazovať na absurdity doby a biznisu v ktorom robí. No a to je presne opačná strana mince. Z toho blogu srší tvrdá profesionalita, ale rozhodne sa nečíta s pôžitkom. Peter píše k veci a vo svojej robote sa vyzná perfektne. Ak niekto v biznise vedome poškodzuje klienta, tak mu to skrátka v článku natrie a každý človek, ktorý si chce o produkte alebo službe zistiť podrobnosti, má možnosť. Keď by som mal porovnať, tak aj produkciu medu aj poradenské služby si človek môže zaradiť do kategórie podnikanie. Ale pravdu povediac, rovnaké emócie by som z oboch blogov ani nečakal.

No a teraz niečo, z mojej strany. Ak píšem o tradingu alebo investovaní, či chcem či nechcem, môj blog rozhodne nemôže byť nabitý ultra pozitívnymi vecami. Je to skrátka fakt. Presne toto je dôvod, prečo radšej píšem o veciach, ktoré som mal možnosť odsledovať od ľudí z krajín, kde je určitá biznis kultúra a tradícia. Samozrejme aj za mlákou majú svojich Madoffov, LTCM, Enrony a ďalšie iné kauzy. Rozdiel ale je, že my máme len tie. A niečo, čo sa vyčleňuje z tejto kategórie, by sme hľadali len ťažko. Aby som mal byť úplne presný, za mojich cca 9 rokov čo sa biznisu venujem, som nenašiel skoro nič, z čoho by mi padla sánka.

Jednou vecou som si ale úplne istý, a to je pôvod tejto negatívnej bilancie. Zatiaľ čo Peter nemá až takú dilemu či písať o nekalých praktikách, pretože si je istý, že je to zámer či už jednotlivca, alebo skupiny ľudí. Ja túto dilemu mám, pretože nie všetko zlé, čo sa zomelie vo finančnom biznise je zámer. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že ak vyčlením správu financií ako takú, tak som si istý, že za posledných pár rokov je väčšina správcov dokonca naladená na to, že idú skutočne klientovi zarobiť peniaze. Je to vec ega, pretože každý trader, investor a správca jednoducho chce byť rock star. Peniaze ktoré zarobí, sú pre neho prvoradé, ale ego hrá nezanedbateľnú rolu. Nebolo to tak vždy. Samozrejme v divokých dobách koncom 90 až po nejaký rok 2005 bolo veľmi výhodné kúpiť si licenciu na o.c.pčko a keď táto možnosť nešla, tak sa jednoducho k nejakému pridružiť. Dôvodom bol churning http://www.investopedia.com/terms/c/churning.asp . Spôsob oberania klienta na poplatkoch, formou nadmerného obchodovania. Dalo sa to jednoducho kamuflovať a neexistovala v podstate žiadna regulácia. Regulačné orgány, ktoré by túto nekalú praktiku sledovali a postihovali, boli skrátka odborne a aj personálne poddimenzované. Dnes je však situácia trošku iná a primitívne techniky, ako obrať klienta o peniaze sú prefláknuté na všelijakých weboch. Takže ak už dnes niekto ide do správy, počíta s tým, že peniaze musí vziať niekde inde. Buď sofistikovanejšou metódou ako je churning, alebo ich skrátka musí zarobiť. A to je kameň úrazu. Každý chce zarobiť a keďže sofistikované metódy ako natiahnuť klienta si tiež už dnes vyžadujú celkom obšírne vedomosti, správcovia na ne vo väčšine ani nepomyslia. Chcú zarobiť poctivo a odhryznúť si z tohto koláča svoje bonusy. Keď zarobia, stanú sa rock star a keď prerobia, tak stratia reputáciu, nie však svoje peniaze a čo je paradox dneška, uplatnia sa v tom istom sektore akurát v inej inštitúcii. Ale nikto nechce prehrať a to je dôvod, prečo chcú, veľmi chcú. Veľmi chcieť ale mnohokrát nestačí. A teda k podstate. Ak mám písať článok o inštitúcii, ktorá vedome porušuje klientov záujem, napíšem ho a s tým nemám problém. Ak ale viem, že niekto chce a sám je dokonca skalopevne presvedčený že aj vie ako, hoci realita sa ukáže úplne iná, má vôbec zmysel kameňovať ho za to? Keď robí všetko podľa najlepšieho vedomia a svedomia?

Existuje formulka o kvalifikovanom investorovi a všade sa na ňu odkazuje. Kvalifikovaný investor by si mal byť vedomí rizík, ale čo ak si rizík nie je vedomí ani správca? Ako by laik ktorého do role kvalifikovaného investora katapultuje hoci aj to, že vyhral v lotérii, mal vedieť, čo je to riziko na kapitálových trhoch, keď s ním nemá žiadnu skúsenosť? Ako by si mal zvážiť vhodnosť investície, ak mu jeho správca vysvetlí len tú stránku rizika s ktorou počíta, ale o tej, o ktorej ani sám nevie sa nezmieni? Ťažko posúdiť  podobné rozpory.  Sám v tom nemám jasno. To v čom jasno ale mám je, že pojem kvalifikovaný investor, tak ako si ho definujeme vo všeobecnosti neexistuje. Dokonca aj Warren Buffet povedal že derivátom nerozumie a preto do nich neinvestuje. Radový kvalifikovaný investor v našom regióne, má zrejme viac rozumu ako WB, pretože fondy do ktorých investuje, s derivátmi obchodujú.  

Záverom by som to teda zhodnotil asi takto. Ak ste investor, nespoliehajte sa na to, že ten kto Vaše peniaze spravuje, vie úplne presne čo robí. Nemajte prehnané očakávania. Ani na zhodnotenie, ale ani na to, že pred Vami stojí profesionál. Je to len človek , ktorý chce predať svoj produkt. Pýtajte sa na všetko, pýtajte sa na riziká, ale neuspokojte sa s tým, že Vaša investícia bude riadená podľa striktných pravidiel. Pravidlá majú zmysel, len pokiaľ ich navrhuje niekto, kto im rozumie. Ak nerozumie, tak volí pravidlá, ktoré Vás od strát v žiadnom prípade neuchránia. Ak investujete veľký balík peňazí, tak si nechajte do podrobna vysvetliť celý risk profile stratégie a rozhodujte sa sami, nie na základe odporučenia manažéra, sprostredkovateľa, agenta, makléra. Garantujem Vám, že veľa manažérov Vám nebude vedieť úplne dopodrobna vysvetliť veci, ako sú alokácia , expozícia, (day-overnight), páka, risk limity, krytie pozícií a podobné veci. Na manažéra  sa vždy a zásadne pozerajte len tak, ako sa pozeráte na bežného človeka. Neverte individuálnym schopnostiam, rátajte pravdepodobnosť.

Ak finančným inštrumentom a stratégiám s ktorými manažér pracuje detailne nerozumiete, jednoducho neinvestujte.